Unavená kajakárka postáva na brehu. Na hlave prilba a nepremokavý oblek, z ktorého steká na zem voda. Zmiešaná s kropajami potu steká aj z tváre. Stále je trochu zadýchaná, ale už nemusí bojovať o každý dúšok vzduchu. Na brehu je ho dostatok. Pred pár minútami to tak nebolo. Vo vysokom tempe pádlovala dole riekou. Jej mozog automaticky spracovával informácie o rýchlosti prúdu, o vzdialenostiach k bránkam, o tom čo vidí. Vydával povely telu aby spravilo iba potrebné a účelné pohyby.
Vlny, ktoré ju zalievali až po hlavu obmedzovali pohyb vpred. Mnohokrát svoj kajak ani nevidela iba polohou spodnej časti tela tušila kde sa nachádza. Počas jazdy intuitívne zadržiavala dych tak, aby sa nenadýchla vody a aby sa jej jazda nezmenila z boja o výsledok na boj o kyslík. Cyklickými pohybmi rúk namáčala pádlo do vody a poháňala sa bližšie k cieľu.
Preteky idem na vysokej pulzovej frekvencii takže najmä v spodnej časti trate som už výrazne zadýchaná. Ak by som si vtedy v niektorej vlne ako sa hovorí „logla vody“ mohla by som sa začať dusiť. Zadržiavanie dychu je prirodzenou reakciou a zdokonaluje sa ruka v ruke s tréningom jazdy na divokej vode. Veľmi nepríjemné je ak sa náhodou na trati prevrátim. Niekedy sa stane, že sa predtým nestihnem ani nadýchnuť. Vtedy trvá každá sekunda pod vodou trojnásobne dlho.
Medzi dvoma hmotami
Vo vodnom slalome alebo kanoistike na divokej vode sa pretekár dostáva medzi dve hmoty. Vodu a vzduch. Vzduch síce nevidí, ale jeho existenciu si overuje pri každom nádychu a to jej stačí. Naopak, hladinu rieky rozoznáva. Línie vĺn a prúdov sú pre neho čitateľné a trochu mu napovedajú, čo by mohlo byť pod vodou. Pri priezračnej vode to môže byť jednoduchšie, pri zakalenej vode, napríklad po hustých dažďoch ťažšie. Nikdy to však nie je na istotu, môže to iba tušiť.
Ak chcem mať na pretekoch uspieť musím na každej novej trati absolvovať minimálne 10 hodín tréningu. Vždy potrebujem dostať do rúk silu prúdu a vĺn. Rovnako aj hĺbku vody v jednotlivých úsekoch trate, aby som vedela kde môžem zaberať celým pádlom a kde si musím dávať pozor. Čím som skúsenejšia, tým lepšie dokážem presnejšie odhadnúť divokú vodu a to ako sa bude loď na nej správať.
Pod hladinou
Vodný slalom je jazda v perejách a divák vidí štandardne iba to, čo sa deje nad hladinou. Čo je pod ňou, v tesnej blízkosti pretekára a jeho lode, nám ostáva skryté. Pritom svet pod vodou každý pretekár vníma veľmi intenzívne.
Občas dostávajú poriadne zabrať hánky na rukách rozbité o dno rieky. Každý z pretekárov počas svojej kariéry zlomil niekoľko lodí i pádiel o kamene skrývajúce sa vo vode. Tí menej šťastní sa dokonca topili, keď pod hladinou natlačení silným prúdom rieky na skalu a uväznení v lodi čakali na pomoc z brehu.
Aj tá najkrajšia rieka zo zelenou vodou spenená vlnami do biela môže byť zradná, pretože ukrýva svoje tajomstvo, na ktoré nedovidíme.
„Aj ja mám zopár takých skúseností. Ešte som sa netopila, ale zopár šrámov som už utŕžila. Napríklad v roku 2002 som absolvovala svoje prvé majstrovstvá sveta medzi dospelými. Bola som ešte v juniorskom veku a zbierala som prvé skúsenosti. Bol to krst ohňom, navyše na jednej z najťažších prírodných slalomových tratí na svete - vo francúzskom Bourg st. Maurice,“ spomína slovenská reprezentantka a členka medzinárodného športového tímu Red Bull Jana Dukátová.
Z vody rovno do sanitky
„V údolí Val d'Isere, kde sa konali aj niektoré súťaže zimných olympijských hier 1992, tečie rieka Isere. Divoká, plná skál a veľkých vĺn. Kvalifikácia mi vyšla, a tak moje ambície stúpli. Na semifinálovej trati bola ťažká kombinácia brán 10 a 11, na ktorej pohoreli aj skúsené pretekárky. Reprezentačný tréner vtedy vyhlásil, že kto chce postúpiť do finále, musí prejsť toto zradné miesto bez pomocnej slučky. Odvážne som to skúsila. V najkritickejšom momente mi prúd rieky zrazu pritlačil pádlo o skalu, ktorú som tam nečakala. Stratila som stabilitu a prevrátila som sa. Pod vodou som pocítila úder do tváre. Napriek tomu sa mi podarilo vrátiť eskimáckym obratom nad hladinu. Myslela som si, že je všetko v poriadku, chladná voda a adrenalín asi otupili moje zmysly. Krv na veste a ustráchané pohľady divákov dávali tušiť, že je zle. V cieli ma vytiahli z kajaku rovno do sanitky, kde mi desiatimi stehmi museli zašiť bradu".
Fotostory: Za scénou
Profesionálny fotograf Predrag Vuckovič má zmysel pre dokonalý detail. Len hľadanie vhodných miest na fotenie, ktoré by napĺňali jeho predstavy, trvalo pol dňa. Fotografovalo sa v náročných podmienkach. Vzduch sa síce zohrial na 30 stupňov, ale voda bola naozaj studená. Keď sme v nej stáli namočení po členky, po 30 sekundách nás chlad prinútil utiecť a s bolesťami v nohách poskakovať po skalách a vyhrievať si ich na slnku. Najviac si to užila Jana, ktorá pózovala a potápala sa len v tričku. Veľkú výdrž musel mať aj fotograf. Mal síce neoprén, no aj tak strávil vo vode niekoľko hodín v kuse.
Fotografovalo sa na neprístupných miestach. Používali sme horolezecké laná, istili sme fotografa aby ho nestrhol prúd rieky, vešali sme bránky z veľkej výšky do hlbokých kaňonov. Na jednom mieste sme dokonca museli držať Janu a jej kajak na lanách, aby ju voda nestrhla do úseku, ktorý by na slalomovom kajaku už asi ťažko zvládla.
Samozrejme, ak chcete mať dobré fotografie, potrebujete slnko. Mali sme šťastie, bolo ho dostatok. Napriek tomu sme boli pod časovým tlakom. Dolina, ktorú sme si vybrali bola úzka a kaňony ešte užšie. Pohyb tieňa za chvíľu zmenil dobre nasvietené miesta na tmavé kúty.
Komentáre
Pridať komentár